Nové Čaplino je osada na pobreží Beringovho mora, v ktorej žijú  Čukčovia a Eskimáci Yupiit (asi 420 obyvateľov). Kúsok opodiaľ, na opačnom brehu mora, je Aljaška. Za osadou sú pahorkatiny. More, kopce, čajky, psie záprahy, mrožie a veľrybie mäso, sobie mäso od Čukčov, morské zemiaky – všetky tieto prvky netvoria len charakteristiku prostredia (topografiu), ale predstavujú aj radostné atribúty miesta (topofíliu). Etnografia by mohla byť veselou vedou o šťastných miestach, topofilickou vedou, lenže tak by nebola poctivá voči sebe. Ak sa umenie z tragédie rodí, tak etnografia existuje blízko nej. Ľudia často zažívajú ťažké príbehy.

Táto výstava sa venuje jednému z takých príbehov – smrti. Obsah výstavy vychádza z tradičnej viery Eskimákov Jupiit, ktorí sú presvedčení o tom, že smrť je len súčasťou kolobehu darovania života a výmeny duší.  Človek sa narodí vtedy, keď mu predkovia dovolia opustiť svet mŕtvych a vstúpiť do sveta živých. Duša vie, že ide len o akúsi pôžičku a v jeden deň sa bude musieť vrátiť do sveta mŕtvych. Počet duší je obmedzený, a tak duša prechádza z jedného sveta do druhého niekoľkokrát. Eskimáci Jupiit vravia, že päťkrát. Viera v  návrat sa uchovala dodnes. Sprítomňuje ju meno. Po narodení dieťaťa príbuzní určia, kto z predkov sa vrátil v novorodencovi a ako ho nazvú.

Túto tému vykresľuje interaktívna inštalácia Polárna žiara, video film premietaný na dvoch plátnach VEĽRYBÍ tanec a Veľrybí TANEC a inštalácia z papiera Ornament z rodinného stromu. Ossarium  predstavuje metonýmiu eskimáckeho cintorína. Náhrobné portréty,zväčša fotografie z občianskych preukazov, sú zväčšené tak, aby zdôraznili napätie medzi povinnosťou pozostalých spomínať na zosnulých predkov a deštrukciou, ktorú tieto fotografie v nemilosrdnom podnebí podstupujú. Eskimácka legenda O mužovi, ktorý sa premenil na hviezdu inšpirovala vznik knihy-objektu: návštevník sa knihy môže dotknúť, ale písmená v nej sa zdajú byť len napoly fyzické, prevažujú prázdne miesta a tiene.

Mená predkov a ich životné príbehy sa menia na stopy v snehu, ktoré ľahko odveje vietor. Ak by prchavosť ľudskej pamäte nebola skrotená, spomienky by sa navždy vytratili v tme.