Filmová esej o živote, smrti či možnom návrate nehovorí o týchto témach explicitne. Nie je ani žalospevom, ani apológiou. Vo filme nie je ani jedna scéna z pohrebného obradu, ktorú by snáď divák očakával od etnografického dokumentu o ľudskej smrti. Smrť ako umieranie, neprítomnosť, zabúdanie, clivota po niekom či prázdnota sa objavuje v náznakoch. Téma smrti je predstavená na pozadí celkom „normálnych“ rozhovorov medzi synom a matkou, blúdení po tundre, výpoveďami vdov, krájaní veľrybieho mäsa a detských hier. Aj na spomienkovej hostine po zosnulom prevažuje život, ba dokonca pôžitkárstvo. Pozorovanie života je cesta, ako zodpovedať na otázky o smrti alebo ich aspoň načrtnúť.

Naopak dôsledne je možné pozorovať smrť zvieraťa: V rybacej sieti sa zachytil čierny kormorán. Lovci chytili veľrybu a potom ju krájajú na brehu. Často zdĺhavo a chaoticky chodia muži hore – dole po brehu, hľadajú lano, ostria nôž, neobratne sa snažia prevrátiť veľrybu na druhú stranu. Pastieri sobov zarežú soba. Najzreteľnejšie umierajú oči. Úlomky života pretkáva pocit smrti. Detská hra. Naháňačka, behanie po osade (zábery detí), kolotoč a pod. nie sú celkom nevinné. Pôsobia ako výsmech, násilie nad sebou. Akoby už aj deti počítali s tým, že môžu kedykoľvek odísť. Pokojným sa javí len ich spánok. Rozhovory mladých mužov s ich matkami. Snáď psychoanalytický stereotyp. Odpozorovala som, že muži nie sú lovcami – hrdinami. Často ich bolí duša a nemajú sa komu vyrozprávať. Pred chalanmi musia zostať „v pohode“, pred dievčatami silnými, s otcami súperia. Jediným človekom, ktorý tam pre nich je, je mama. Deti sa učia komunikovať so zvieracou dušou. Ak to zvládnu, budú ju môcť obetovať namiesto seba a predĺžiť si tak život. Deti natočili scénu, ako sa hrajú pri jarange (stane) a snažia sa lasom uloviť soba. Dievčatko drží na hlave parohy, chlapec za ňou beží a hádže na ňu laso (čaat). O to isté sa pokúša dospelý pastier. Rozhovory so ženami: s matkou, ktorá stratila dcéru a syna, s mladou ženou, ktorej zomrel manžel, s Jevgeniou, ktorá sa o niekoľko mesiacov obesí. „Kde a čím žiješ ty?“, spýtala sa ma… Po zasneženej planine kráča chlapec, stále mu padá čajník, blúdi, blúzni, ktosi ho volá. Nevieme, kam putujeme. Je mi smutno za Jevgeniou. Je pre mňa ťažké uveriť, že sa vráti. Možno rozmýšľam príliš po európsky. Kladiem otázky, ktoré snáď treba zamlčať. Vravím si: Viem, že všetci Eskimáci nezávisle od veku vedia viazať uzly. Prečo ale uzlom, ktorým lovci zaväzujú veľrybu o loďku a prinášajú do osady potravu – život, si Jevgenia napokon zoberie život? Nasledujem tlkot srdca. Rozpravy o smrti mi ho zosilňujú. Jasný zvuk ma uisťuje v tom, že som ešte stále tu.