Realizáciu tohto filmu finančne podporil

Realizáciu tohto filmu podporil

Synopsa:

Viktor Valerievič Mumichotkak, prezývaný„Mucha“, Eskimák z Nového Čaplina (Čukotka, Rusko) tragicky zahynul v roku 2012. Ktosi ho dobodal a odrezal mu prsty na ruke. Keď sa v roku 2014 narodil syn mladej Alle Ukuma, mama jej povedala: „V noci sa mi sníval Mucha, vrátil sa v tvojom chlapcovi, nazveme ho Viktor“. Podľa miestnych ľudí sa môže zosnulý vrátiť späť do života až päťkrát. Filmová esej o živote, smrti a možnom návrate podnecuje všeobecne platnú otázku: Ako sa naučiť akceptovať vlastnú konečnosť?

 

produkcia: Jaroslava Panáková & Spolok PAMODAJ | účinkujú obyvatelia Anadyru a osád Nové Čaplino a Janrakynnot | farebné korekcie: Noise & Opona Group – Martin Turanský | kontaktný zvuk: Jaroslava Panáková | mix zvuku: Noise & Opona Group – Peter Kučera | hudba a dizajn zvuku: Jonatán Pastirčák | strih: Šimon Špidla | kamera: Jaroslava Panáková, deti z osád Nové Čaplino a Janrakynnot | réžia: Jaroslava Panáková

decko02

O mieste a ľuďoch

pat-zivotov-obrazok-k-textom-01

Tento film zachycuje obyvateľov osád na najseverovýchodnejšom cípe Ruska, Eskimákov Jupiit a Čukčov. Napriek tomu, že Čukotka je tak vzdialené a neznáme miesto, téma filmu, smrť, je intímna a zároveň ľudsky univerzálna. Vychádzam z toho, čo je mimo záber: Úmrtnosť na Čukotke zostáva v dobe globalizácie doposiaľ vysoká (napr. v r. 1990 priemerný vek úmrtnosti na Čukotke bol 49 rokov, hoci v celom Rusku – 68). Kým na začiatku 20. storočia bola príčinou predčasnej smrti skôr nehoda pri love a v 1950. rokoch tuberkulóza, od 1970. rokov je to už násilná smrť (vražda, samovražda) alebo nehoda nedopatrením (utopenie, podchladenie) (Pika, 1996).

Nemilosrdná štatistika sa ma dotkla osobne. Od roku 2008 cestujem do osád Nové Čaplino a Janrakynnot. Nové Čaplino je osada v Providenskom kraji na Čukotskom polostrove, s počtom obyvateľov okolo 400. Nachádza sa pri Beringovom mori, asi 80 km od Aljašky. Osada je čukotsko-eskimácka (Eskimáci Jupiit a Čukčovia), prevláda morský lov. Vo filme vystupujú aj obyvatelia čukotskej osady Janrakynnot. Čukčovia sa venujú najmächovu sobov. Osady boli umelo vytvorené sovietskou vládou v rámci „politiky zväčšovania“. Pred dvomi rokmi bola väčšina domov zo socialistických čias vymenená za nové domy na kľúč.

V priebehu mojich návštev na toto vzdialené miesto mi doslova pred očami „odchádzajú“ moji známi. Často sa vystavujú smrteľnému riziku a „hlúpo“ zomierajú mladí: Alexej Nutangli, 33 let, dobitý do smrti v r. 2009, Akilkakov syn, Eduard Akilkak, 46 let, autonehoda v r. 2010, Slava Burdin „Burdos“ dobodaný kamarátom v hádke v r. 2012. V priebehu mojich návštev alebo medzi nimi zahynulo niekoľko ľudí, s ktorými som točila: Jevgenia Numynkau sa obesila v r. 2012, Viktora Mumichotkaka dobodali nožom v r. 2012, Alexander Kymyjočkin sa v r. 2014 otrávil technickým liehom. Podobné úmrtia sa dejú každý rok, pomer tragických prípadov na celkový počet obyvateľov osady je ohromujúci. Až keď zomrelo pár mojich blízkych ľudí, začala som si systematicky klásť otázku, kedy sa človek dobrovoľne či nevedome nechá ťahať von z kola života a kedy naopak robí všetko preto, aby tu zostal čo najdlhšie. Vôľa predčasne odísť má svoje príčiny. Nepoznám ich. Pýtam sa na ne, ale napriek jej častému výskytu o smrti miestni ľudia neradi hovoria. Pri sledovaní každodenných okamžikov šťastia sme svedkami aj „banálnej“ smrti soba, veľryby alebo vtáka. Možno banálne znejú aj výroky ľudí o príbuzných, ktorých stratili. Nepríjemné okamihy zahovoria frázou„Opäť sneží!“. Napokon banálne môže pôsobiť aj to šťastie, ktoré sa žije.

O návrate

Napriek mnohým kultúrnym a náboženským vplyvom v týchto osadách prevažuje animistická predstava, že svet a život v ňom sú cyklické. Existuje len určitý počet duší, ktoré žijú buď tu na zemi, alebo v dolnom či hornom svete mŕtvych. Človek nezomiera, ale jeho duša putuje späť do sveta predkov. Tam sa aj rozhoduje o jej prípadnom ďalšom návrate do sveta živých. Ak bude duši umožnené sa opäť objaviť vo svete živých, stane sa tak skrz meno. Tak sa môže meno navrátiť celkom päťkrát, a to nezávisle od rodu – ženské meno sa môže vrátiť ako muž a mužské meno ako žena. Niekedy sa meno vracia súbežne v niekoľkých jednotlivcoch. Keď sa narodí dieťa, stará žena k nemu príde a napríklad povie: „V noci sa mi prisnil Inata, vrátil sa“. Hoci dieťa dostalo meno Jekaterina, Inata sa stane jej ďalším menom. Niekedy má novorodenec telesné znaky, ktoré pripomenú zosnulého predka. Nejedná sa však o reinkarnáciu. Jekaterina má svoju osobnosť, Inata svoju. Sú ale prepojení pamäťou a povinnosťami, ktoré voči sebe majú. Ak bol Inata bratancom dedka, Jekaterina nie je voči svojej mame len v role dcéry, ale aj v role strýka z druhého kolena. Tým sa jej zdvojnásobujú možné afiliácie k ľuďom, ktorí nemusia byť jej pokrvní príbuzní. A tým sa určujú aj jej ďalšie povinnosti voči týmto ďalším príbuzným. Keď som bola v osade Nové Čaplino v lete 2014, stretla som mladučkých Allu a Pavla, ktorí kočíkovali svojho prvorodeného syna Viktora. Prezradili o ňom, že sa vrátil Viktorom Mumichotkakom, ktorý pred dvomi rokmi tragicky zahynul, dobodali ho na myse Matľu a odrezali mu prsty na ruke. Kojenca Viktora čaká svoja životná cesta. Už teraz je ale jasné, že „pozná“ toto miesto, ľudí, ktorí ho obklopujú, vôňu tundry a mora, ktoré zažil Viktor Mumichotkak.

O kŕmení

Miestni ľudia veria, že život môžu ohrozovať mnohé okolností. Príčinou sú zlí duchovia. Sú všade a kedykoľvek môžu človeku uškodiť. Smrť je teda vždy prítomná. Odohnanie smrti je čosi, čo treba robiť každodenne. Aj zosnulí predkovia, aj duchovia sa musia cítiť spokojní. Každodennosť je o nepretržitom udobrovaní si ich a získavaní ich náklonnosti. Deje sa tak prostredníctvom kŕmenia (akh’ky’siakh’mul’yk’). Ideš po tundre a prechádzaš miestom, kde žili tí a tí, sadneš si, zapáliš ohník a predtým, než si dáš čosi malé pod zub, hodíš im do ohňa čosi z jedla a pitia, ak fajčíš, ponúkneš im cigaretku. Keď si doma, hodíš do vzduchu do kúta omrvinku práve zakúpeného chleba. Je to každodenný úkon prebiehajúci spolu s inými okamihami každodennosti: lovom, krájaním mäsa, putovaním po tundre, chodením do práce či školy, návštevou susedov a pod.

O filme

Filmová esej o živote, smrti či možnom návrate nehovorí o týchto témach explicitne. Nie je ani žalospevom, ani apológiou. Vo filme nie je ani jedna scéna z pohrebného obradu, ktorú by snáď divák očakával od etnografického dokumentu o ľudskej smrti. Smrť ako umieranie, neprítomnosť, zabúdanie, clivota po niekom či prázdnota sa objavuje v náznakoch. Téma smrti je predstavená na pozadí celkom „normálnych“ rozhovorov medzi synom a matkou, blúdení po tundre, výpoveďami vdov, krájaní veľrybieho mäsa a detských hier. Aj na spomienkovej hostine po zosnulom prevažuje život, ba dokonca pôžitkárstvo. Pozorovanie života je cesta, ako zodpovedať na otázky o smrti alebo ich aspoň načrtnúť.

Naopak dôsledne je možné pozorovať smrť zvieraťa: V rybacej sieti sa zachytil čierny kormorán. Lovci chytili veľrybu a potom ju krájajú na brehu. Často zdĺhavo a chaoticky chodia muži hore – dole po brehu, hľadajú lano, ostria nôž, neobratne sa snažia prevrátiť veľrybu na druhú stranu. Pastieri sobov zarežú soba. Najzreteľnejšie umierajú oči. Úlomky života pretkáva pocit smrti. Detská hra. Naháňačka, behanie po osade (zábery detí), kolotoč a pod. nie sú celkom nevinné. Pôsobia ako výsmech, násilie nad sebou. Akoby už aj deti počítali s tým, že môžu kedykoľvek odísť. Pokojným sa javí len ich spánok. Rozhovory mladých mužov s ich matkami. Snáď psychoanalytický stereotyp. Odpozorovala som, že muži nie sú lovcami – hrdinami. Často ich bolí duša a nemajú sa komu vyrozprávať. Pred chalanmi musia zostať „v pohode“, pred dievčatami silnými, s otcami súperia. Jediným človekom, ktorý tam pre nich je, je mama. Deti sa učia komunikovať so zvieracou dušou. Ak to zvládnu, budú ju môcť obetovať namiesto seba a predĺžiť si tak život. Deti natočili scénu, ako sa hrajú pri jarange (stane) a snažia sa lasom uloviť soba. Dievčatko drží na hlave parohy, chlapec za ňou beží a hádže na ňu laso (čaat). O to isté sa pokúša dospelý pastier. Rozhovory so ženami: s matkou, ktorá stratila dcéru a syna, s mladou ženou, ktorej zomrel manžel, s Jevgeniou, ktorá sa o niekoľko mesiacov obesí. „Kde a čím žiješ ty?“, spýtala sa ma… Po zasneženej planine kráča chlapec, stále mu padá čajník, blúdi, blúzni, ktosi ho volá. Nevieme, kam putujeme. Je mi smutno za Jevgeniou. Je pre mňa ťažké uveriť, že sa vráti. Možno rozmýšľam príliš po európsky. Kladiem otázky, ktoré snáď treba zamlčať. Vravím si: Viem, že všetci Eskimáci nezávisle od veku vedia viazať uzly. Prečo ale uzlom, ktorým lovci zaväzujú veľrybu o loďku a prinášajú do osady potravu – život, si Jevgenia napokon zoberie život? Nasledujem tlkot srdca. Rozpravy o smrti mi ho zosilňujú. Jasný zvuk ma uisťuje v tom, že som ešte stále tu.

O skúsenosti s deťmi

decko01

Na Čukotku som sa dostala vo veku, keď moje eskimácke a čukotské rovesníčky mali už svoje deti. Nadšené z môjho čudáctva ako cudzinky a môjho fotoaparátu ma začali navštevovať miestne deti a prechádzať sa so mnou. Bála som sa, že niektoré deti, najmä tie, čí rodičia trpia alkoholizmom, ma navštevujú len kvôli tomu, že doma majú práve „peklo“. Taktiež som odmietala pokaziť si vzťah s ich rodičmi. Snažila som sa byť čestná a nepodľahnúť syndrómu pomocníka. Chcela som prekonať naše vzájomné nadšenie z iného a nepoznaného a nadviazať pevnejší vzťah. Ukázali mi „svoje“ miesta, aj tajné zákutia. Zvedavo sa vypytovali. Žiadali, aby som im vyplnila čas čímsi zábavným a mňa zas zaujímalo, ako vidia svoju osadu. Tak som im začala požičiavať fotoaparát, neskôr aj kameru. Niektoré deti mali doma aj vlastnú fototechniku, aj fotoaparát na mobile. Na mojom fotoaparáte ich upútal väčší objektív a viac funkcií. Uprednostňovali automatický režim. Nastavovanie clony a ručné zaostrovanie ich unavovali. Pri natáčaní na kameru s 8mm filmom boli sklamaní, že si nemôžu hneď pozrieť výsledok na LCD monitore. Po prvotnom vizuálnom zanietení (vzájomné portréty, snímky zeme, kvetín, mora a pod.) začali  fotografovať a natáčať aj rôzne každodenné deje a udalosti. Moje usmernenie sa obmedzilo na návrhy niektorých tém a spôsobu natáčania (napr. „skúste nasmerovať kameru na jeden predmet či osobu a sledovať, čo sa s nimi deje, a nemávať kamerou bez rozmyslu po všetkom, čo práve vidíte“). Najviac zdieľania som zažila s deťmi pri jarange (tradičnom obydlí) v tundre. Sama som sa cítila natoľko slobodne, že som si dokázala skutočne vážiť ich voľnosť. Keď sme v osade skúšali natáčať rozhovory, skúšala som deti viac usmerňovať v tom, ako sa pýtať, ako nahrávať zvuk a pod., ba niekedy som si pripadala ako „učka“. Napriek tomu si myslím, že sme aj v tomto prípade zažili spolu skutočne významný okamih. Zábery vytvorené deťmi tvoria podstatnú súčasť filmu. Ďakujem im za ich „bytie pri tom“ (being there).

Realizáciu tohto filmu finančne podporil